Medzitým nám posledné dni roka pripomínajú, ako čas plynie. Spomenieme si, čo sme prežili, povedali, mysleli si, urobili či neurobili. Ba čo viac, spomenieme si i na dôsledky toho všetkého. Priznajme si, sme skôr v mínuse. Čo s tým? Máme – podobne ako svet – prekričať vlastné svedomie umelo vyvolaným hlukom a veselosťou? Pomôže to? Možno. Ale len dočasne. Príklad z Biblie navrhuje niečo iné.
Keď rodičia predstavili Pánovi malého Ježiša, stará vdova, prorokyňa, k nim podišla a „vzdala vďaku Bohu a hovorila o Ňom...“ (Lk 2,38) Anna mala viac ako sto rokov. Prežila toho veľa. Manžela pochovala skoro. Poznala núdzu a neľahký život vdov. Neľahký osud svojho národa a krajiny nosila vo svojich bunkách a kostiach. Avšak v prítomnosti malého Ježiša sa predsa len nesťažuje, neľutuje sa a nežaluje. Pri Ježišovi uvidí, že je oveľa viac toho, za čo môže byť vďačná, než toho, na čo sa môže sťažovať. Vie, že Boh vie obrátiť v dobré i to zlé, čo ona alebo iní vykonali. Preto nemlčí, ale plná nádeje povzbudzuje ostatných.
I my môžeme takto hľadieť späť i dopredu. Poďakovať sa Bohu za jeho lásku, za jeho dobrodenie. Je možné hľadieť dopredu s nádejou a do budúcnosti s dôverou, a to napriek všetkým zlým skúsenostiam, sklamaniam a krachom. No nezabudnime, je to možné iba v prítomnosti Ježiša. Len On dá našej minulosti odpustenie, a našej budúcnosti nádej.
Molnár Árpád, duchovný
Nincsenek megjegyzések:
Megjegyzés küldése